Bol to môj najlepší rok!

Speváčka NELA POCISKOVÁ (21) sa už teší na Vianoce. Vraj si konečne užije svojich blízkych. Aj keď v týchto dňoch mala nabitý program, pozvala nás k sebe domov, kde to sviatočnou atmosférou dýchalo z každého kúta.

Pred Vianocami máte zhon, dokážete precítiť atmosféru?

Ale určite! Hoci je pravda, že pred Vianocami som najvyťaženejšia, je veľa charitatívnych, mikulášskych a vianočných akcií. Ale ja sa každý rok veľmi teším na Vianoce, mám rada tieto sviatky, zbožňujem ich. Milujem vypekanie koláčikov. Vyrastala som v rodine, kde mám super zázemie, každý rok sme spolu všetci pri stole. Počas roka vidím rodičov aj brata veľmi málo, lebo všetci máme veľa roboty, a pri tom vianočnom stole sa stretneme.

V čom momentálne účinkujete?

Teraz hrám Robina Hooda v divadle Kalich v Prahe a užívam si hranie v Ôsmom svetadiele v Prahe a v Bratislave na Novej scéne. A ešte hrám v Čajočkách. Ale nie je to zas každý deň. Mnoho ľudí si myslí, že neviem, kde mi hlava stojí, ale ono to tak len vyzerá, lebo všetky tie muzikály majú veľkú mediálnu prezentáciu, a tak o mne ľudia stále počujú. Ja som napríklad nemala lepší rok ako tento. Priznám sa, že minulý rok bol ťažký, končila som školu, tancovala som v Let’s Dance, bolo toho na mňa priveľa. Počas školy som si nedokázala zadeliť čas. Dnes už je to iné. Tento bol naozaj absolútne geniálny.

Zdá sa mi, že ste akási suverénnejšia. Hovorí sa, že maturita urobí zo študenta dospeláka, zrejme je to naozaj aj tým. Navyše ste zložili skúšku dospelosti aj tým, že ste boli tri mesiace v Amerike a starali sa sama o seba. Vnímate aj vy tieto zmeny? 

Určite áno. New York bol dôležitá skúsenosť. Ale netreba to zas preceňovať, lebo, povedzme si na rovinu, tri mesiace človeka nejakým výrazným spôsobom nezmenia. Ale mne to dalo veľa, lebo som bola na dlhší čas preč od ľudí, ktorých poznám, ktorí sa o mňa starajú. Bola som tam sama, nikoho som nepoznala. Nevedela som si predstaviť, ako budem fungovať. Išla som tam s tým, že som sa veľmi bála. Vážne som sa veľa naučila. Aj variť, žehliť, prať, nakupovať... (smiech)

Takže, ako sa vraví, čo ťa nezabije, to ťa posilní... 

Prisahám! To je veľká pravda. Amerika mi dala veľa, začala som si veriť, čo sa týka umeleckej stránky, som rozhľadenejšia. Teraz, keď mi niekto povie, že v New Yorku sú najúžasnejšie muzikály a my sme tu za opicami, môžem zodpovedne povedať, že to tak nie je. Bola som tam azda na pätnástich muzikáloch a viem, o čom hovorím.

Je teda naša kultúra porovnateľná s americkou? 

Pozor, jedna vec sú technické záležitosti, tam naozaj máme čo dobiehať. Scéna, výprava, kostýmy... Oni dokážu za tri sekundy z hradu postaviť piesočnú pláž! To sú peniaze a tie my nemáme. Ale čo sa týka umenia ako takého, musím povedať, že som videla aj také „šity“, že my by sme tam mohli ísť s hrdo vztýčenou hlavou.

Vždy, keď hovoríte o svojej vlastnej kariére, nikdy nezabudnete pripomenúť, že za mnohé vďačíte Jankovi Ďurovčíkovi. On je takým vaším anjelom strážnym, však? 

Ale ja fakt ďakujem Bohu za to, že ho mám! Lebo on je veľké šťastie, ktoré ma stretlo. Niekedy, keď vidím, čo niektorí ľudia v šoubiznise robia, pýtam sa prečo? Ktovie, čo by som robila ja, keby som nemala pri sebe Jana? Asi by som mnoho vecí urobila zle. On ma veľmi veľa naučil.

Milujete ho? (smiech) 

Samozrejme, ale to je naozaj všetko, čo na túto tému poviem.

Ochraňuje vás pred „zlými démonmi šoubiznisu“? 

Nie je to tak, že ma chráni pred zlými ľuďmi. Všetko si prežívam! Je to dokonca na dennom poriadku. Patrí to k tomu. Jano mi vo veľa veciach pomohol a pomáha, ale neurčuje, čo mám a čo nemám robiť. Povie mi svoj názor, ja jemu svoj a rozhodnem sa sama.

Nedávno som sledovala charitatívny televízny program venovaný deťom v zložitej životnej situácii, kde ste odspievali so slzami, s rozmazaným mejkapom... Až som sa bála, že tie emócie nezvládnete. 

Tieto veci sa ma veľmi dotýkajú. Aj mi hovorili, že to nemôžem tak prežívať, že to sa v živote deje. Ale ja to tak prežívam. Bolo to veľmi smutné. Verím však, že tam hore niečo je, čo mi dáva energiu. No nie je to podľa mňa žiadny „ujo“, ktorý tam hore sedí a ria di tento svet, lebo potom sa pýtam: prečo sú tie deti choré? To nie je fér... Vidíte, už mi idú slzy, ešte len o tom hovorím.

Nakoniec ste to zvládli... 

Viete, ja som sa postavila na javisko a pustili dokrútku. Stála som tam a vravím si: Ja to nedám! Ja to neodspievam! Keď som počula ten odkaz malému dievčatku, ktorého mama ležala dlho v kóme a napokon zomrela: Toto je pre teba! To ma vzalo. Fakt ma to dalo dole.

Za emócie sa netreba hanbiť... 

Nie. Veď je to ľudské. Bez toho človek nemôže byť na javisku. Ak má srdce, vtedy to aj ostatní vnímajú. Cez niektoré veci sa nedá preniesť, mnohé by zložili aj koňa.

Ako budú vyzerať Vianoce u Pociskovcov?

Podobne ako v každej inej rodine. Dodržiavame síce tradície, ale trochu sme si ich prispôsobili. Tatino je totiž z Bratislavy a mamina z východu. Takže napríklad nemávame kapra, lebo má kosti, servírujeme lososa alebo filé, k tomu zemiakový šalát a namiesto kapustnice šošovicovú polievku. A ešte makové bobuľky, to je tradícia!

A čo asi dostanete od Ježiška? Máte nejaký vysnívaný darček, po ktorom vám srdiečko piští? 

Myslíte materiálny?

Prečo nie? Buďme prízemné! 

Mňa poteší všetko, čo sa týka umenia. Cédečká, DVD Beyoncé, Michael Jackson, Princ... Mám ich celé zbierky. Ale niečo vysnívané? Asi by som musela dlho premýšľať.

Šokoval vás niekedy nejaký darček, ktorý ste dostali? 

Mňa šokuje darčekmi hlavne moja láska, ale o týchto hovoriť nebudem, takže z iného súdka: Spomínam si na jeden, ale to nebolo pod stromček. Na osemnástku som dostala osemnásť klincov! (smiech) Boli zaviazané v mašličke. Keď si to teraz číta ten, kto mi to daroval, poteší sa.

Klince?! To vážne? Asi len vy dvaja viete, čo to znamenalo... Malo to nejaký podtón? 

Malo, ale to sú súkromné veci...

To ma zaujíma... od koho to bolo? 

Od človeka, s ktorým si veľmi dobre rozumiem a máme vlastný humor.

Ale v tejto súvislosti mi skôr napadajú darčeky, z ktorých som bola unesená. Napríklad? 

Dostala som obrovitánsky, asi desaťminútový ohňostroj. Tiež to bolo na osemnástku. Skoro som odpadla! Bolo to nádherné! Asi nemusím hádať od koho... – Nemusíte...

Čo najkrajšie ste vy darovali niekomu inému?

To by som aj povedala, ale asi si to nechám pre seba. Je to príliš súkromné. Nechcem to riešiť. Ale viem, že to toho človeka veľmi potešilo.

Ste kreatívna vo vymýšľaní darčekov?

Snažím sa byť. Dlho nad darčekmi premýšľam, ale vždy ich zháňam tri dni pred sviatkami. Prezradím však, že tento rok som mala niektoré nakúpené v predstihu.

Vaším veľkým darom je hlas. Bojíte sa oň? 

Stále sa bojím, jasné!

Viete si predstaviť, čo by sa stalo, keby ste oň, nedajbože, prišli?

Snažím sa týmto myšlienkam vyhýbať. Hoci priznávam, že mi niekedy napadnú. Práve New York mi dal to, že vtedy si poviem: no tak sa stane. A pôjdem ďalej. Vždy si človek niečo nájde. Žijem prítomnosťou, stať sa môže čokoľvek. Ale mrzelo by ma to. Ježišmária, ako by ma to štvalo! Veď to je môj život, neviem si predstaviť nespievať. No žiť budem vždy ďalej.